Rozhovor s primátorom
Richardom Rybníčkom

o meste, o Slovensku, o politike

Ste 12 rokov primátorom mesta, ktoré najnovšie získalo prestížny titul Európske hlavné mesto kultúry 2026. Čo to znamená pre vás osobne, pre mesto, čo očakávate od ľudí v meste, čo sám od seba? Ako vnímate tento obrovský úspech?

Je to časť príbehu, ktorý tvoríme s kolegami už od začiatku, kedy som sa stal primátorom. A to, že sme získali titul Európske hlavné mesto kultúry 2026, je fantastická čerešnička na torte toho dlhého dvanásťročného procesu. Získanie titulu Európske hlavné mesto kultúry 2026 dokazuje, že to nie je iba o kultúre, ale aj o zmene prístupu a myslenia, je to o komplexnej premene kvality života, ktorá sa má zlepšiť. Je to niečo, čo urýchli transformáciu Trenčína na moderné európske mesto. Som na tento titul nesmierne hrdý. A ešte k tomu všetkému, je tu pridaná hodnota tím mladých ľudí, nová generácia dvadsiatnikov či tridsiatnikov, ktorí cez tento projekt tvoria vlastnú predstavu o budúcnosti svojho mesta. V ňom, verím, že budú chcieť zostať žiť a založiť si tu svoje rodiny. A verím, že budú inšpiráciou pre tých, ktorí napríklad študujú alebo pôsobia v zahraničí. Verím, že tí zatúžia vrátiť sa späť do Trenčína.

Hovorí sa, že dobré veci sa rodia ťažko. Je zisk titulu EHMK 2026 pre Trenčín toho príkladom?

Naozaj to platí. Mám s tým osobnú skúsenosť, aj pri mojom 12-ročnom pôsobení v pozícii a službe primátora. Ani titul Európske hlavné mesto kultúry 2026, ani transformácia mesta, ani to všetko, čo sme doteraz urobili a dosiahli a to, na čo všetko sa pripravujeme, kam to mesto chceme dotiahnuť, neprišlo a neprichádza ľahko. Stojí to obrovské množstvo energie a síl, presviedčania, diskusií, ktoré musíme absolvovať, aby sme sa dopracovali k cieľu. Ale jedna zo základných vecí, ktorú cítim ako kľúčovú, je, že od začiatku participujeme, spolupracujeme s obyvateľmi mesta a všetko to vzniká po tvrdej diskusii. Samozrejme, nie je to tak, že všetci sú z toho hneď nadšení, že všetci tomu tlieskajú, ale je veľká väčšina ľudí, ktorí sa zapojili, ktorí to vnímajú a cítia, ktorým na tomto meste záleží. Oni spolu s nami tvorili a tvoria tento príbeh. Či už ide o príbeh Trenčín SiTy, ktorý zahŕňa aj komplexné riešenie dopravy v centre mesta, či už sú to projekty transformácie verejných priestorov, ako je Mierové námestie, Rozkvet, Park pre Úspech, vnútroblok J. Halašu a mnohé ďalšie vo všetkých mestských častiach. Všetko sa deje pod drobnohľadom ľudí, prípravou a diskusiou s týmito ľuďmi. Z tohto pohľadu, áno, je to zložitejšie, lebo diskusia v demokracii je vždy zložitá, spätná väzba tam musí byť. Ale vychádzame z toho, že aj kritika nás posúva dopredu. Častokrát nám kritika ukáže veci, nad ktorými nepremýšľame a potom nás inšpiruje. A toto všetko je základ tej cesty, na ktorú sa nám podarilo dostať. Samozrejme, tá cesta nie je ľahká, je na nej veľa aktérov a musíme byť trpezliví, no zároveň aj vďační, že sme sa k nej dopracovali.

Ako ste prežívali to, že Trenčín, napriek tomu, že je najmenšie krajské mesto, titul získalo?

Byť najmenší ešte neznamená, že ste najslabší. Od začiatku tvoríme Trenčín ako mesto, ktoré má víziu, a mesto, ktoré vie, kam ide. Mesto, ktoré má byť mestom cestovného ruchu, kreatívneho priemyslu, mestom športu, kultúry. Vie presne, čo tu chce mať, nielen po štyroch či dvanástich rokoch, ale aj ďalších dvadsať, tridsať rokov pre generácie, ktoré prichádzajú. Pre naše deti, našich vnukov, ktorí tu raz budú žiť a budú rozvíjať naše myšlienky. Je absolútne kľúčové, že každé jedno mesto, každý primátor alebo primátorka, by mali myslieť na to, že sú operatívne veci, to znamená veci, ktoré treba riešiť hneď, ktoré je vidieť pomerne rýchlo a ktoré sa týkajú nejakého volebného obdobia, ale potom sú to práve aj strategické projekty, pripravujúce mesto na dlhé roky dopredu.

To je množstvo príprav, množstvo dokumentov, množstvo architektonických súťaží, projektových dokumentácií. Veci, ktoré sú zdanlivo neviditeľné, ale sú veľmi dôležité pre budúcu realizáciu a smerovanie toho, aké naše mesto chceme mať. Tieto dve cesty, cesta operatívna a cesta strategická, musia do seba zapadať, aby bolo zrozumiteľné, ako sa bude mesto najbližšie desaťročia rozvíjať. Nám sa to, myslím si, darí.

Vo svojom slogane uvádzate: „Pripravme sa na dôstojnú reprezentáciu Slovenska.“ Čo očakávate od ľudí, od tých všetkých aktérov, ktorých spomínate?

Mnohí Trenčania a Trenčianky cestujú, poznajú rôzne európske mestá, mnohé obdivujú. A našou úlohou je povedať, že je tu tiež mesto v strednej Európe, ktoré má obrovský potenciál, ktoré je rovnako krásne, ako mnohé tie mestá, ktoré dnes navštevujeme a obdivujeme. Je dôležité urobiť niečo navyše, aby sme sa dostali do povedomia. O titule Európske hlavné mesto kultúry 2026 sa hovorí naozaj v celej Európe. Dopočul som sa, že okolo 300 až 500 tisíc ľudí v Európe zámerne cestuje do miest, ktoré tento titul získavajú. Treba využiť potenciál spropagovať Trenčín v Európe ako moderné európske mesto. Prinesie to nových ľudí, ktorí o Trenčíne doteraz ani nepočuli. A to nemusia byť iba turisti, to môžu byť podnikatelia, to môžu byť skvelí vedci, skvelí športovci, skvelí umelci. Ľudia, ktorí majú kontakty, dajú vedieť iným, svojim známym a kamarátom povedia, že je tu takéto mesto.

Bude to obrovský impulz. Čím to mesto bude bohatšie a známejšie, bude atraktívnejšie, ľuďom sa tu bude lepšie žiť, bude tu viac financií a, jednoducho, sa bude mestu aj lepšie dariť. Bude mať možno viacej ľudí, ktorí budú chcieť sponzorovať množstvo aktivít v meste a tak ďalej a tak ďalej. Ako sa hovorí „kde sú ľudia, tam sú služby, kde sú ľudia, tam je život“ a keď do Trenčína príde veľa ľudí z Európy a zanecháme v Európe dobrú stopu, aj v budúcnosti sa sem budú vracať. Takto v meste bude život a bude sa v ňom dobre žiť. To je zmyslom každého primátora, aby sa jeho mesto dostalo čo najviac na mapu sveta. Aby ľudia o ňom vedeli, aby to v meste žilo. Aby tí, ktorí v ňom reálne žijú a vítajú tých hostí, mali z toho aj osoh a dobre sme si tu vzájomne nažívali.

Okrem toho, že ste komunálny politik, primátor, ste aj prezident Únie miest Slovenska. Ako vyzerá vaša spolupráca s inými mestami?

Je to presné potvrdenie toho, že základnou územnosprávnou jednotkou v štáte sú mestá a obce. A každý má niečo zvláštne, niečo zaujímavé, niečo inšpiratívne. Nie sme si vzájomne len konkurenciou, ale zároveň sa aj inšpirujeme, radíme si, hovoríme si, čo máme robiť, navrhujeme riešenia. Je to neuveriteľný proces, ktorý posúva všetkých nás, primátorov a primátorky, dopredu. Lebo tým pádom dávame šancu sa vzájomne obohacovať a rozvíjať naše mestá. A nie je to iba pri dobrých a príjemných veciach, ale aj pri ťažkých a zložitých, ako bol Covid. Bolo to obrovsky ťažké obdobie pre nás. Predstavte si, že v tom čase, každý deň v tom období, 61 primátorov online spolu komunikovalo. Rozprávali sme sa, ako riešime problémy, ako reagujú naši občania, ako by sme mali komunikovať, kto čo ako rieši. Koordinovať a zabezpečovať túto komunikáciu a podporu pre všetky členské mestá z pozície prezidenta Únie miest Slovenska bola pre mňa veľká česť. Členmi únie sú skoro všetky najväčšie mestá na Slovensku. Naučilo nás to, ako sa inšpirovať, navzájom sa učiť, ale zároveň to veľmi pomohlo nášmu mestu, pretože táto inšpirácia pre Trenčín mne pomáhala prijímať rozhodnutia, ktoré boli prospešné pre zvládnutie toho ťažkého dvojročného obdobia, ktoré máme, verím, za sebou.

V tomto volebnom období ste zažili dve dôležité udalosti, oslavu 50. narodenín a ťažké obdobie pandémie.

Päťdesiatka bol, samozrejme, pre mňa zlomový moment v mojom živote. Bolo to v roku 2019, v novembri. Poslednýkrát som mohol pozvať svojich priateľov na oslavu. Následne, pár mesiacov na to, prišla komplexná izolácia v celej Európe a ľudia sa prestali stretávať. Ako primátor som vtedy ešte ani len netušil, čo nás o pár mesiacov čaká. Bolo to nesmierne náročné, ťažké. Naučilo ma to ešte väčšej pokore. Myslím si však, že celkovo sme túto situáciu zvládli dobre.

Možno si pamätáte, mesto Trenčín bolo prvé na Slovensku, ktoré zorganizovalo pred Vianocami 2020 dobrovoľné testovanie, na ktoré prišlo 21 a pol tisíca ľudí. Práve týmto dobrovoľným, opakujem dobrovoľným testovaním sme predišli prepĺňaniu nemocnice, nemuseli nakupovať mraziarenské vozy. Zase som si uvedomil, že mám okolo seba špičkový tím ľudí, či už moji viceprimátori, prednosta, vedúci útvarov. Jednoducho na meste fungujú moji kolegovia, bez ktorých by som to nebol zvládol, a mali sme podporu väčšiny poslancov a poslankýň mestského zastupiteľsva. Mali sme fantastickú spoluprácu s Fakultnou nemocnicou Trenčín, s Okresným úradom Trenčín, s Regionálnym úradom verejného zdravotníctva Trenčín, s Trenčianskym samosprávnym krajom a ďalšími, všetko sme spoločne nakoniec zvládli.

Krízy za posledné roky ukázali funkčnosť, ale aj nefunkčnosť vlád v horších časoch, úlohy centrálnej vlády a samosprávy. Tieto dva svety ako keby kolidovali. Prečo?

Hlavne na Slovensku sme veľmi centralizovaný štát. Príliš veľa rozhodnutí je závislých od rozhodnutia ministrov vlády a štátnych úradníkov. Uvedomil som si, že nám, v mestách, ktorí sme blízko k ľuďom, stretávame sa s nimi každý deň na ulici či v kancelárii, nám inak plynie čas. Naliehavosť riešenia problémov pre občana cítime oveľa intenzívnejšie ako štátny úradník. Do kancelárie za ministrom ten občan nepríde, je to príliš ďaleko a ani by ho tam nepustili. Naliehavosť života toho človeka, ktorý potrebuje riešiť problém, je pre nás, primátorov a primátorky, starostov a starostky úplne iná.

Dokážeme byť flexibilnejší, dokážeme byť rozhodnejší, dokážeme byť aj efektívnejší v našich rozhodnutiach, ktoré netrvajú tak dlho ako trvajú tie na centrálnej úrovni.

Stále budem, myslím politicky, bojovať za to, aby viac peňazí a viac moci prešlo zo štátu smerom na mestá a obce. Nemôžeme mať moc iba horizontálnu, na úrovni vláda, parlament, súdy, ale musí byť aj vertikálna. To znamená, musí ísť aj zhora dole, respektíve zdola hore. Táto moja misia sa nekončí. Pokiaľ budem v politike, budem sa stále biť za význam a zmysel samosprávy. Pretože, napríklad, keď dnes rozprávame o tom, aké úžasné mestá sú v Dánsku, tak Dánsko je fantastický príklad, ktorý by mohol byť porovnateľný so Slovenskom. Je to päť šesť miliónová krajina, podobne ako Slovensko, a ľudia sú tam jedni z najšťastnejších na svete. Napríklad hrubý domáci produkt 40% sa najviac tvorí práve v regiónoch, mestách a obciach v Dánsku.

Centrálna úroveň rieši len to, čo obce a mestá nedokážu vyriešiť, ako je zahraničná politika, obranná politika, súdnictvo. Tieto veci štát riešiť má. Ale všetky tie ostatné, týkajúce sa dokonca aj hospodárskej politiky, sčasti aj daňovej politiky, sociálnej a zdravotnej sa majú riešiť bližšie k občanom. Obce a mestá poznajú svojich ľudí, vedia, čo potrebujú a vedia aj s nimi komunikovať. Myslím si, že by sme tie veci dokázali riešiť rýchlejšie. Aj táto napätá situácia v štáte vyplýva z toho, že ľudia, ktorí sú príliš ďaleko od miest a obcí, dlho rozhodujú. Dlho im to trvá a častokrát rozhodujú zle. A potom sa nám v krajine, kde je takto zle nastavený systém, nie úplne dobre žije.

Žijeme v turbulentnej dobe, prešli sme pandémiou, pomáhali sme utečencom. Čo sa zmenilo vo vašom živote?

Keď sa stretávam s občanmi, s našimi milými seniormi, športovcami, s ľuďmi z kultúry, zo zdravotníctva, s podnikateľmi alebo s ľuďmi z cestovného ruchu, so všetkými tými krásnymi ľuďmi, vždy si želáme zdravie a to je najdôležitejšie. Želáme si radosť. Čítal som, že možno nemusíme byť vždy iba šťastní, ale je dôležité, aby sme boli užitoční. Užitoční pre druhých. Nemusíme sa biť o šťastie. Snažme sa o to, aby náš život nebol dobrý len pre nás samých a pre našich najbližších, ale aby bol užitočný aj pre ľudí, s ktorými zdieľame jedno územie, jeden priestor, spoločné mesto, zdieľame spoločnú obec. Aby sme boli užitoční.

Priznám sa, že by som si nikdy nepomyslel, že sa stane to, čo teraz vnímam. Všetci spolu, ľudia, ktorých poznám, ale aj tí, ktorých nepoznám, všetci, ktorí zdieľame tento náš priestor, majú strach, máme strach. Strach z vojny. Jednoznačne preto, že je príliš blízko. Preto si želám, nám všetkým želám, aby sme boli nie len zdraví, ale aby sme ešte veľmi dlho žili v mieri a slobode tak, aby sme mohli cestovať, aby sme sa nemuseli báť toho, že by nás zatvorili pre vlastný názor, aby sme mohli slobodne diskutovať a nemuseli sa báť normálne žiť.